Trpím, keď vidím niekoho mrhať svojím talentom.
Trpím, keď vydá Dominika Mirgová nový singel.
Trpím, keď som v situácii, keď nemôžem nijako pomôcť.
Trpím, keď dostanem k rezňu suchú ryžu.
Trpím, keď rodičia zakazujú svojim deťom plniť si sny a (ne)študovať, čo sami chcú.
Trpím, keď mi bufferuje video.
Trpím, keď vidím, ako pri súčasnom vedeckom pokroku ľudia vo svete umierajú na choroby, na ktoré by umierať dávno nemali.
Trpím, keď v obchode majú iba Margot bez hrozienok.
Trpím, keď matka s nenávisťou v očiach vrieska na malé decko na ulici a udiera ho po zadku.
Trpím pri pohľade na to, ako sa moji kamoši zo základnej menia na podporovateľov niečoho, o čom sa učili v 9. ročníku samé nepekné veci.
Trpím, keď dostanem na hocičom petržlenovú vňať. A rascu.
Trpím, keď sledujem, ako ľudia nadávajú na zmanipulovanosť mainstreamových médií a bez minhutia oka zdieľajú 5 rokov staré fotky ako dôkaz, že tí imigranti sú už za dverami a sú nebezpeční.
Trpím, keď si šikovní ľudia neveria a hlupáci sebavedomo napĺňajú svoje záujmy.
Trpím, keď niekomu čo i len napadne 70 rokov po konci vojny spomenuť Hitlera v pozitívnom kontexte.
Trpím, keď vidím, ako sa Kaliňák nervózne vrtí na stoličke pri každej otázke, na ktorú nechce odpovedať, lebo by sa prišlo na to, že je členom bandy zlodejov. (OK, to si trošku užívam)
Trpím, keď vidím, aké jednoduché a akceptovateľné je niekoho zabiť, alebo mu priať smrť. Len tak.
Trpím, keď vidím bojovníka za práva jednej menšiny útočiť na inú.
Trpím, keď na racionálny argument reaguješ naučenou frázou a nemáš ani najmenší záujem prehodnotiť svoj názor.
Trpím, keď vidím, ako sú v roku 2015 stále také priepastné rozdiely medzi krajinami na celom svete.
Trpím, keď vidím, koľko detí sa nikdy nedostane k čo i len základnému vzdelaniu.
Trpím, keď sa Lukáš Perný postaví do polohy samozvaného revolucionára, ktorý ale v skutočnosti nikdy v živote nepohne ani prstom, ale je ochotný urážať ľudí na facebooku a zakladať trápne FB page, ktoré nikto neberie vážne. A nikdy nenájde odvahu na dialóg ani priamu osobnú reakciu.
Trpím, keď sa niekto cíti ako nadčlovek len preto, že mal šťastie a narodil sa v kúte sveta, z ktorého nemusí utekať pred vojnou alebo chudobou.
Trpím, keď sledujem, ako sa nevedomosť mení na strach a strach na hnev.
Trpím, keď si uvedomím, že celému svetu už dávno mohlo za ten čas prestať je*ať a mohli sme tu žiť v mieri. Fakt.
Trpím aj, keď vidím, ako sa fašisti a ostatné hnusné bezkrké skupiny poloprimátov snažia stavať do pozície ochrancov "štátu" a "národa". A oni si chcú len kopnúť, a zároveň zapadnúť v dave rovnako postihnutých.
Trpím, keď vypneš kritické myslenie a si ochotný poslať atómovku na pol sveta len preto, že tebe sa nedarí, lebo si neschopný.
Trpím, keď premýšľam, či je horšie, že to Rostas robí z číreho presvedčenia, alebo kvôli peniazom.
Trpím, keď sledujem internetové diskusie mladých vysokoškolákov, pričom 50% z nich by som nedal prejsť ani maturitu.
Trpel by som, byť členom Ficovej rodiny. To ticho pri nedeľných obedoch musí byť ubíjajúce.
Trpím, keď sa zo vzájomných odlišností neučíme, ale sa kvôli nim urážame a nenávidíme.
