Tetovanie z teba nerobí chuligána a vyvrheľa. Títo pokérovaní Slováci robia naozaj dobré veci

Tetovanie z teba nerobí chuligána a vyvrheľa. Títo pokérovaní Slováci robia naozaj dobré veci

„Páči sa mi na tom to, že je to rozhodnutie na celý život.“

Pravidelne si dobrovoľne sadajú pod ihlu kvôli novým obrázkom na koži. Hoci ich to bolí, hoci je to drahé a hoci sa na nich ľudia občas zvláštne pozerajú. 

Stretli sme sa so siedmimi rôznymi ľuďmi, aby sme sa ich opýtali, prečo sa dá človek potetovať a či to v profesionálnom i súkromnom živote môže byť ešte stále problém.

Romana Klimeková, interiérová stylistka

Pôvodne vyštudovaná právnička sa dnes živí ako interiérová dekoratérka. Právu sa venovala tri roky, urobila si koncipientúru, doktorát a odišla. Už vtedy bola potetovaná, keďže jej prvé tetovanie vzniklo, keď mala 16 rokov.

„Vtedy to bolo ešte dosť netradičné. Potrebovala som súhlas od rodičov. Môj otec je advokát, mama učiteľka, takže tam bol trochu konzervativizmus. Otec sa ma spýtal, prečo to chcem a či to naozaj chcem. Povedala som mu, že mu odpoveď dám o pár dní. Naštudovala som si celú históriu tetovania, pripravila som si preslov a skončilo to tak, že otec sa išiel dať potetovať so mnou.“

Otcovi vysvetlila, že tetovanie vníma ako umenie, že má historický význam a siaha až do kultúr starého Egypta, Číny. Ona si dala symbol na kríže, otec keltsko-maurský znak na rameno.

„Po vysokej škole, keď som už bola v advokácii, tak som sa rozbehla. Vtedy som si ešte všetky tetovania vedela zakryť. Mala som ich pre seba. Väčšina mojich klientov ani netušila, že som tetovaná,“ hovorí. „Keď mi niekedy vybehla hviezdička spod hodiniek, tak reagovali ‚Ježiš Mária, vy máte tetovanie?‘ To netušili, že mám potetovaný kompletne celý chrbát,“ smeje sa Romana.

Po ukončení krátkej právnickej kariéry sa odvážila dať si urobiť aj viditeľnejšie tetovanie, keďže vedela, že jej ďalšia práca nebude až taká seriózna a formálna. Odvtedy sa so zápornými reakciami nestretla.

Doposiaľ má na tele deväť tetovaní. Koncom júna cestuje do Prahy, kde ju čaká rok a pol plánovaná ozdoba: „Bude to hlava vlčice. Je to zviera, ktoré ma vystihuje a aj sa hodí do mojej zbierky. Je problém nájsť tatéra, ktorý vie pekne kresliť a aj dobre tetovať. Po viac ako roku čakania na termín som sa dostala k Simone Blanar (známej tatérke) .“

„Pre mňa majú tetovania silnú symboliku. Som človek, ktorý verí, že to, čo si už raz na kožu dá, ho ovplyvňuje.“ 

Jej najrozsiahlejšou kérkou je tiger a volavka na chrbte. Motívy si nevybrala iba preto, že sa jej páčia, ale vníma ich hlbšie. „Pre mňa majú tetovania silnú symboliku. Som človek, ktorý verí, že to, čo si už raz na kožu dáš, tak ťa to ovplyvňuje,“ vysvetľuje.

Konkrétne symbol volavky pochádza zo starej egyptskej kultúry. „Boh Ra priniesol na Zem život vo forme volavky. Volavka bola podľa legendy prvé a vlastne vtedy jediné zviera na svete. Z jej popola vstal bájny vták Fénix.“

Svoju záľubu by chcela v budúcnosti spečatiť rituálne: „Mojím veľkým snom je dať si urobiť tetovanie klasickým obradným spôsobom cez bambusovú paličku v kláštore v Thajsku .“

Romanine tetovania sú zároveň aj jej denníkom: „Každé tetovanie som si dala v istom období života, ktoré som si chcela zapamätať, a ktoré malo pre mňa význam.“

Romana spolu s Dominikou Homolovou založila v roku 2008 OZ Pes v núdzi s cieľom pomôcť nechceným a týraným psíkom a ani táto dôležitá etapa jej života nechýba na jej tele. Logo útulku má rovnaké s Dominikou. „Má pre mňa veľmi hlboký význam. Považujem to za svoj produkt, svoje dieťa. Psa v núdzi z môjho života nikto nezmaže, aj keby som s ním zajtra skončila.“

Michal Truban, CEO a spolumajiteľ hostingovej spoločnosti WebSupport

Zakladateľ najväčšej slovenskej hostingovej spoločnosti má svoje tetovanie deväť rokov. „Keď WebSupport začínal, volali ma ‚najpotetovanejší CEO‘, hoci som mal iba jednu kérku. Aj to bolo vtedy už moc,“ spomína Michal. „Websupport som založil ešte počas strednej školy a tetovanie som si dal spraviť asi v treťom ročníku na výške."

S typickými rodičovskými stereotypmi, že „potetovaní sú len chuligáni“ sa nestretol. „Robili mi ho na viackrát. Keď ešte nebolo dokončené, chodil som s dlhými rukávmi. Potom mi ho mama zbadala, ale bolo to v pohode. Vtedy som už žil mimo domova, tak to (rodičia) brali, že mi ešte stále prepína, ale nemali s tým problém.“

V rodnej obci sa však o Michalovi v tom čase vravelo kadečo: „Som z dediny, z Kysuckého Lieskovca. Nemal som veľa vlasov a k tomu tetovanie, takže sa chvíľu hovorilo, že som bol vo väzení.“

Negatívne vnímanie tetovania neprišlo ani v jeho profesii. „Keď mi ho tetovali, tak sa ma tatérka pýtala, prečo ho chcem až tu na ruke. Keď budem niekde robiť , bude vidno aj cez košeľu aj cez sako,“ vysvetľuje. „Ja som si to práveže vždy vychutnával, keď som sa na rôznych stretkách bavil s biznismenmi, ako sa naň pozerali.“

Hlavným dôvodom, prečo jeho kérku na viditeľnom mieste neriešia ani obchodní partneri, je ten, že internetový biznis je uvoľnenejší: „Náš biznis je iný. Nie je to finančný sektor, nie som investor ani bankár. V nejakej korporácii by to možno bol problém, no ja som bol vždy v slobodnejšom prostredí.“

„Má mi pripomínať, že aj keď som dospelý alebo starší, nezabudnem, čím som bol.“ 

Tetovanie na zápästí, ktoré presahuje na predlaktie by si ešte chcel rozšíriť: „Navrhli sme ho s ilustrátorkou Katkou Slaninkovou. Chcel by som ho doplniť, dopísať tam nejaké veci, ktoré sa mi počas tých pár rokov stali, no zatiaľ som sa k tomu nedostal.“

Obrázok je viac-menej abstraktný, no pre Michala má jasnú symboliku. „Dal som si ho urobiť v čase, keď sa začal rozbiehať Websupport a menilo sa veľmi veľa vecí vrátane mojich kamošov. Dal som si ho vytetovať, aby som mal pamiatku. Má mi pripomínať, že aj keď som dospelý alebo starší, nezabudnem, čím som bol. Keď budem starý foter poúčať svojho mladého, tak mi povie: Nerozprávaj a pozri sa na svoju ruku.“

Zolo Kis, produktový a grafický dizajnér Mr. Wood

Jeho prvé tetovanie  vzniklo ešte v roku 2001. „Žil som na Malorke a mal som kamaráta Bruna z Argentíny, ktorý bol tatér. Mal celé potetované nohy, lebo sa učil tetovať priamo na sebe. Chcel ísť domov, no chýbali mu peniaze, tak sme sa dohodli, že mi urobí tetovanie a ja mu dám zaň peniaze. V tom čase sa mi stále opakoval sen, že som strom. Bol to veľmi príjemný sen, preto som si ho dal vytetovať.“ Vtedy ešte netušil, ako veľmi to bude súvisieť s jeho budúcnosťou: „To, že (prvé tetovanie) teraz zapadá do konceptu Mr. Wood, nie je vedomé.“

„Páči sa mi na tom to, že je to rozhodnutie na celý život.“

Už ako potetovaný spoluzakladal kreatívne štúdio Milk, či konferenciu By Design. Teraz pracuje vo svojom štúdiu Mr. Wood. 

Neskôr si dal od tetovaní pauzu, aby zistil, že sa mu to vlastne naozaj páči. „Páči sa mi na tom to, že je to rozhodnutie na celý život.“

Doposiaľ má na sebe niekoľko celoživotných šperkov – symbol vĺn, lebo má rád vodu, lastovičku ako symbol slobody, čisto dekoratívny vzor na predlaktí, kotvu, diamant, nápis „happiness = reality without expectations“...

Zaujímavý je jeho výklad všeobecne obľúbeného motívu šípu: „Na šípe ma fascinuje jednoduchosť a metafora, že na to, aby šíp letel dopredu, musí najprv ísť dozadu. Niekedy človek, keď má pocit, že ide dozadu, keď je všetko zlé, tak je to potrebné na to, aby dostal silu a pohol sa ďalej. Viem, že to v živote takto funguje. Škoda, že počas ťažkého obdobia sa to ťažko uvedomuje a toto mi to má pripomínať.“

Hlbšie vysvetľuje aj obrázok jednoduchého diamantu: „Stres a tlak je potrebný na to, aby človek žiaril alebo bol pevný.“

Pracuje vo svojom štúdiu Mr. Wood, v rámci ktorého vyrába drevené písmená, obrazy a ďalšie dizajnérske objekty. Sám o sebe hovorí, že ho veľmi zaujímajú výrobné technológie a dizajn, preto v rámci Mr. Wood rozbieha ďalší projekt: „Strašne by som chcel urobiť zdieľanú dielňu. Ľudia by mali členstvo, mohli by tam chodiť a robiť si vlastné veci. Zdá sa, že sa podarilo vytvoriť takýto priestor v meste. Bude to edukatívny a komerčný projekt. Bude tam 3D tlačiareň, laserová fréza, CNC fréza, plotter, počítače, píla... Budú sa tam vzdelávať školáci a pôsobiť aj odborníci."

"Väčšinu tetovaní si kreslím sám. Je to trochu pankáčske, že si nosím motívy nakreslené na papieriku."

Zolo sa s problémami kvôli tetovaniu zatiaľ nestretol. Myslí si, že je to preto, v akom prostredí sa pohybuje. „Ja doma ani nemám oblek. Som typ človeka, ktorý nefunguje tak, že chodí na obchodné stretnutia. Nikdy som nebol v žiadnych predstavenstvách ani som nebol top manažér. Nemám ambície ísť do politiky. Ja vlastne ani neviem, či to ešte niekomu vôbec vadí,“ vysvetľuje. Určite v tom veľkú rolu zohráva prostredie: „Grafický dizajn a reklama má stále do činenia s kreatívnou robotou, a preto sa to ešte stále akceptuje. Je predpoklad, že to robia ľudia s umeleckou dušou, a preto je im to odpustené.“

Kamil Aujeský, performance manager digitálnej agentúry digitask

Živí sa online marketingom. S reklamou pracuje už desať rokov, hoci je vyučený kuchár. Prvé tetovanie si dal urobiť, keď mal osemnásť a dostala ho k nemu robota. „Vtedy som robil v jednej internetovej firme. Ponúkali sme rôznym firmám online reklamu. Môj kolega vybartroval tetovacie štúdio na Obchodnej. My sme im ponúkli reklamný priestor a za to sme si mohli spraviť tetovania asi za 15 tisíc korún.“ S kolegom si to rozdelili: „Môj kolega si dal potetovať nohu, ja som si dal kérku na ruku. Kolega si už žiadnu kérku odvtedy nedal a ja som dopadol tak, ako som dopadol.“ Prvým obrázkom bola ryba na ramene. „Inak je dosť zlá podľa mňa,“ hodnotí s odstupom ôsmich rokov.

Dnes je potetovaný takmer celý. Ruky, vrátane prstov, lýtka, hruď, rebrá aj krk. Kamilove farebné kérky sa dajú zakryť len ťažko: „Ak idem na stretnutie s väčším klientom, tak si dám košeľu, ale nedávam si ju preto, aby som tetovanie prekryl, ale aby som vyzeral  reprezentatívne.“

Denne so sebou nosí okrem všelijakých obrázkov aj iniciály najlepšieho kamaráta, mamu, brata, dátum narodenia... „Na prste mám fľašu s alkoholom, ktorý sa vylieva a cigaretu, z ktorej sa dymí a ide to do malej lebky. Fajčím, pijem a je to celkom zabiják. Ale asi mi je to zatiaľ jedno,“ opisuje symbol z prsta pravej ruky.

Na rebrách ma nedokončenú „panenku Máriu, ako hrá na bicie“ a na ľavom ramene symbol proti rasizmu: „Sú to dve ruky, ako sa držia – čierna a biela. To mám na svoj postoj proti rasizmu. Čakám, kedy mi raz nejaký nácek rozbije hlavu, keď to zbadá.“

Podľa neho je jeho výzor na pracovných stretnutiach niekedy skôr výhodou: „Keď prídem, tak sú  ľudia najprv v šoku. Keď začnem hovoriť a má to hlavu aj pätu, zistia, čo je dôležité a zároveň si ma aj ľahšie zapamätajú.“

„Môj názor je, že potetovaný človek, pokiaľ je šikovný, vždy si nájde dobrú robotu. Samozrejme, že sa nezamestná v banke a ani v štátnej správe."

Zatiaľ mu tetovanie v žiadnej práci neprekážalo: „Ja som s tým nikdy problém nemal. Vždy som robil vo firmách, kde bolo uvoľnené prostredie. Môj názor je, že potetovaný človek, pokiaľ je šikovný, si vždy nájde dobrú robotu. Samozrejme, že sa nezamestná v banke a ani v štátnej správe. Ak sa niekto dá potetovať na výrazných miestach a chce robiť v banke, tak to asi nemá v hlave usporiadané.“

Jana Šlinská, event manager kníhkupectva Martinus

Pracuje v Martinuse štyri roky. Najskôr bola kníhkupcom, posledný rok organizuje čítačky, besedy s autormi a iné podujatia v rámci všetkých kníhkupectiev Martinus na Slovensku.

Prvé tetovanie si dala urobiť na pravé predlaktie pred dvoma rokmi, išlo o slovo ‚wallflower‘ (slov. čakanka) napísané fontom z jej obľúbenej knihy Balada o srdci. Vytetoval jej ho „ujo na Obchodnej“, ktorého salón už nefunguje.

Dnes má už šesť tetovaní a rozmýšľa nad ďalším. Hoci jej pracovný aj voľný čas napĺňajú knihy, citát z obľúbenej knižky by si vytetovať nedala.

Najdominantnejšou Janinou kérkou je motív na ľavej ruke od Lucy a Richarda z Bumpkin tattoo. „Každý v tom vidí niečo iné. Obľúbený tip je kvetináč alebo torta. Nemá to byť však nič ľahko rozpoznateľné,“ opisuje Jana obrázok. „Sú to vlastne šálky a knihy. Ja som známa tým, že si fotím knihy, ktoré prečítam. Väčšinou je na fotke káva, kniha a koláč. Moje prvé zadanie pre Lucy, autorku návrhu, bolo, že tam nechcem žiadnu kávu, knihu a koláč, lebo to odo mňa všetci čakajú. V podstate to tam ale je, no je to znázornené tak svojsky, že to nie je viditeľné na prvý pohľad,“ vysvetlila.

„Ja svoje tetovania nevnímam nijako filozoficky. Všetko, čo mám vytetované, sa mi jednoducho páči.“ 

Jej ruky zdobia aj dva šípy a srdce. Na to, aký súlad spolu tvoria, prišla až neskôr: „Kamoška si všimla, že jeden šíp pokračuje k ďalšiemu šípu a ten šíp môže preťať to srdce. Ale na to sme prišli až dodatočne.“

Janin vzťah k tetovaniu vôbec nie je hlboký či rituálny, skôr estetický. „Ja svoje tetovania nevnímam nijako filozoficky. Všetko, čo mám vytetované, sa mi jednoducho páči,“ hovorí.

Napriek tomu, že sa vo svojej práci stretáva s množstvo ľudí vrátane spisovateľov či vydavateľov, s prvoplánovým odsudzovaním sa nestretla: „Nikdy mi tetovanie nerobilo problémy. Nikoho som sa nepýtala, išla som a dala si to spraviť. Neviem si ani predstaviť, že by som v Martinuse kvôli tomu mohla mať problém. Nijako to neskrývam a nepamätám si žiadnu negatívnu reakciu.“

Adam Marčan, art director MUW Saatchi & Saatchi

V reklame pracuje od roku 2008, posledné dva roky v MUW Saatchi & Saatchi. Za svoje práce získal aj niekoľko ocenení. Keď začal pracovať v marketingu, ešte potetovaný nebol.

S tetovaním začal po návrate z výletu v Španielsku pred niekoľkými rokmi. „Tetovanie som si výraznejšie všimol, keď som bol v Barcelone. Tam bol potetovaný úplne každý, aj päťdesiatnici. Na predsudky Slovákov voči tetovaniu má jednoznačný názor: „Myslím si, že u nás je to nejaký pozostatok zo socíku, že kto má dlhé vlasy a tetovanie, je rebel a vyvrheľ. To je ale podľa mňa len tu.“

Adamovo pravé rameno zdobí niekoľko jednoduchých čiernych obrázkov. Keď si dal vytetovať prvú kotvu, jeho okolie nechápalo, že naivné obrázky myslí vážne, a že sa mu to páči, neskôr sa z podobných motívov stal hit.

Adamovi záleží hlavne na autoroch jednotlivých obrázkov: „Zatiaľ mám taký koncept, že každé tetovanie mám od nejakého iného človeka. Je mi vlastne jedno, čo mi nakreslí, hlavne, že je to od neho. Ak mi je niekto blízky, chcem mať naňho nejakú spomienku, tak mi niečo nakreslí, napríklad v krčme na obrúsok a ja si to potom dám vytetovať. Nepozerám sa teda na dizajn, ale na to, čo to pre mňa znamená.“ Rodičia mu zatiaľ žiadny obrázok nenakreslili, keďže jeho záľubou veľmi nadšení nie sú.

"U nás je to nejaký pozostatok zo socíku, že kto má dlhé vlasy a tetovanie, je rebel a vyvrheľ. To je ale podľa mňa len tu."

Nevie presný počet kériek, ani postupnosť, v ktorej vznikali. Postupne by si však chcel dať v tomto „štýle“ potetovať celú ruku: „To vlastne ani nie je štýl. Štýl udáva každý človek, čo mi niečo nakreslí. Dúfam, že mi nikdy nikto nenakreslí nejakého vytieňovaného levíka.“

Tento koncept Adamovi dokonale dáva zmysel: „Posilňujem si tak kamarátstvo, páči sa mi to a je to aj konceptuálne. Možno, že sa s niektorým z týchto kamarátov rozhádam na smrť, ale vďaka týmto obrázkom si spomeniem na nich a na pekné časy.“

Rastislav Danák, zamestnanec architektonického štúdia

Pracuje u svojho otca v architektonickom štúdiu v Trnave. Vyštudoval kunsthistóriu, absolvoval štyri ročníky architektúry, neskôr prestúpil na dejiny umenia, kde sa špecializoval na pamiatkový výskum.

„Som veľkým fanúšikom tetovania takmer desať rokov. Beriem to dosť extrémne. Chodím po Európe, poznám osobne veľmi veľa tatérov vrátane svetových mien.“

Rasťo, ktorý sa v práci nevyhne úradom, tvrdí, že tetovanie je v jeho zamestnaní občas problém: „Mám na starosti vybavovanie stavebných povolení a všetkých úradných záležitostí. Som teda v každodennom kontakte s úradmi a so štátnymi inštitúciami. Úradníci dajú radi pocítiť, že oni sú páni, aj keď nie je človek potetovaný, nieto, keď je.“

„Úradníci dajú radi pocítiť, že oni sú páni aj keď nie je človek potetovaný, nieto ešte keď je.“

Práve preto má počas dôležitých pracovných stretnutí svoje kompletne potetované ruky aj nohy radšej zakryté: „Keď sme kolaudovali a vonku bolo 33 °C, musel som prísť v dlhých nohaviciach a košeli s dlhým rukávom. Ak idem čokoľvek vybavovať, radšej sa oblečiem tak, aby kérky nebolo vidno.“

Rasťo začal s tetovaniami relatívne neskoro. Nedá sa povedať, že by uňho išlo o nejakú mladícku rebéliu: „Prvý raz som sa dal tetovať, keď som mal 30, takže vtedy som už mal upratané veci v hlave. Odvtedy to už má veľmi rýchly spád. Odjakživa som išiel proti prúdu, nemám rád masy ľudí. Asi som sa chcel odlišovať od toho stáda okolo mňa.“

Prvou bola kérka medzi lopatky, nasledovali ju obrázky na čoraz viditeľnejších miestach. Teraz mu už veľa voľného miesta nezostáva. „Krk, tvár a ruky si nechcem dať potetovať, lebo to je moja identita a tú chcem mať čistú. A samozrejme aj preto, že to už neschovám,“ tvrdí Rasťo.

Nepríjemným sprievodným znakom jeho vášne je bolesť. „Ukrutne ma to bolí a dosť pri tom vyvádzam. Keď ma tatér pozná, tak je to lepšie,“ hovorí, zároveň dodáva, že čím viac tetovaní, tým väčšia bolesť: „Keď si dávaš prvé kérky, je v tom veľký adrenalín, potom to už nie je nič nové. Len bolesť.“

Na tele má vlastne celý doterajší život. Kružidlo na nohe súvisí s architektúrou, trnavská vodárenská veža symbolizuje jeho lokálpatriotizmus, Lego panáčik spomienky na detstvo, britva je znakom života na hrane, ale aj jeho lásky k tradičnému holičstvu. Pravú ruku má pokrytú motívmi lesa: „Vyrástol som u nás na chalupe na Záhorí. Vždy ma fascinovala príroda. Mám tu chrobáky, salamandru, veveričku, bodliaky...“ ukazuje. Hoci nie je veriaci, na ľavej ruke má umelecky znázornený prvý hriech: „Je vidieť, ako sa jedna Evina ruka mení na kostru.“

„Ukrutne ma to bolí a dosť pri tom vyvádzam."

Keďže si toho sám odtrpel už dosť, skúša tetovať aj sám. Prvou „obeťou“ bola jeho manželka, nasledovali kamaráti: „Potetoval som zatiaľ osem ľudí. Vytetujem hocičo, čo mi donesú, lebo sa to stále učím. Zatiaľ som za to nezobral ani korunu, bolo to len pre kamošov, ktorí sú ochotní nechať sa odo mňa zhyzdiť.“

Už niekoľko rokov spolu s kamarátom Tomášom Husárom organizuje v Trnave charitatívnu akciu Kérky pre život, ktorej hlavným motívom je tiež tetovanie.

„Spravili sme tetovanie na pomaranče, vybrali sme veľa peňazí, ostali sme z toho vyhúkaní a dali sme to na detskú onkológiu,“ spomína na prvú akciu. Nasledujúce ročníky vyzbierané peniaze putovali pre OZ Plamienok, ktoré pomáha ťažko chorým deťom.

Po dvoch ročníkoch tetovania pomarančov začali tetovať aj ľudí. Vďaka hviezdnym tatérom, ktorí do Trnavy chodia a pozitívnemu zámeru akcie, sa im  vždy za tetovania podarí vyzbierať peknú sumu. „Nosnou myšlienkou Kérok pre život je priblížiť tetovanie ľuďom a povedať im, že to nie je nič negatívne a že aj pokérovanci vedia urobiť dobrú vec."