Včera predpoludním vtrhli teroristi do redakcie francúzskeho satirického týždenníka Charlie Hebdo a zabili celkom 12 ľudí. Kvôli karikatúram, v ktorých si robili srandu z islamu, Mohameda a žijúcich lídrov tohto vierovyznania.
Takže ešte raz. Zavraždili novinárov, lebo sa ich dotkol kreslený vtip. „Dotkol sa“, čiže jednoznačný povel zaútočiť na nepriateľa a „pomstiť Proroka“, rozumej postrieľať členov redakcie a aj niekoľko policajtov či civilistov. To všetko sa udialo v Paríži, asi 1 300 kilometrov od Bratislavy. To je asi ako do Dubrovníka, kam si v lete chodievate omočiť päty do Jadranu. Celkom blízko, že?
Keď som si zakladal blog, v podstate mal len jednu funkciu a zámer. Časom som si uvedomil, že slovo „hejter“ v názve nie je najšťastnejšie zvolené, ale stavím sa, že polovica z vás netuší, že kedysi žil taký spisovateľ J. W. Goethe, ktorý napísal Utrpenie mladého Werthera. Mne to prišlo ako super slovná hračka pre názov blogu, ktorý si bude strieľať z vecí, ktoré nemám rád. Chcel som si v ňom robiť srandu zo stereotypov, z hlúpych ľudí, z ľudí, ktorí sa robia, že sú hlúpi, ale pritom robia blbcov z nás. Nie šíriť nenávisť (hejt), ako si mnohí doteraz myslíte.
Základ je dokázať sa zasmiať sám na sebe. Pretože ani komik nie je neomylný. Ja som prvý, ktorý si musí vedieť urobiť srandu sám zo seba. Koľko rozdám, toľko som aj schopný prijať a nič ma nepoteší viac, ako komentár pod článkom od človeka, ktorý to naloží mne. Ale vtipne, s nadhľadom a k veci. Vy sami netušíte, koľko z vecí, ktoré som „zhejtoval“, platí aj na mňa. Nebrať sám seba príliš vážne je prvý predpoklad k tomu, aby človek nebral osobne to, čo „o ňom“ napíše nejaký anonym na internete.
Mnohí z vás (a vôbec sa nečudujem) sa po prečítaní mojich článkov cítite urazene. Cítite sa dotknutí tým, že presne, vtipne a bez milosti pomenujem a zosmiešnim udalosti alebo činnosti, ktoré sa vám dejú každý deň. Ste urazení, lebo ste sa doslova stotožnili s postavami, ktoré si vymýšľam v mojich textoch. Nedokážete sa zasmiať sami na sebe. Tak si sadnete za monitor, oprášite klávesnicu, na ktorej väčšinu času aj tak používate iba klávesy W, A, S, D a vynadáte mi do všelijakých oných a ešte prípadne takýchto. Ako som si vôbec mohol dovoliť napísať niečo také. Čo si to o sebe myslím, aby som súdil.
Nadávky v diskusiách zvládnem. Verte mi, nič to so mnou nerobí a s niektorými z vás si aj potrollujem, keď mám náladu a čas. Nadávajte si, koľko chcete. Tak ako si ja môžem písať blog o čom chcem a vy si môžete vybrať blogy, ktoré chcete čítať, tak isto mi môžete verejne či súkromne, anonymne či s podpisom vynadať. Každý z nás má zábavku na 15 minút a ideme ďalej.
Predstavte si ale, že by sme žili v takom Bielorusku, Číne či Severnej Kórei (som presvedčený, že celý národ tam teraz oslavuje víťazstvo dvadsaťročných hokejistov na svetovom šampionáte. Nech žije propaganda). Predstavte si, že by na čele krajiny, v ktorej žijete, sedel nejaký slizký bazmek, ktorý by nám zakazoval robiť si srandu zo sveta a nadávať si navzájom do zakomplexovaných idiotov. Spýtajte sa vašich, ako sa im žilo pred rokom ’89. Predstavte si, že by u nás zakázali Facebook a Google. Predstavte si, že existujú ľudia, ktorí berú urážku ich náboženstva ako smrteľný hriech a sami sú ochotní vás odsúdiť a popraviť v extrémne zrýchlenom konaní. Uvedomujete si, aké máme sakra šťastie, že sloboda prejavu v našej krajine konečne nie je len prázdne heslo?
Tam, kde človeku nezostávajú sily, aby sa ubránil veciam, ktoré ho serú, nastupuje humor. Posledný ostrov záchrany, kde je stále dosť miesta pre všetkých príčetných so štipkou nadhľadu a zdravého rozumu. Pre ľudí, ktorí vám nevystrelia mozog len za to, že ste si vôbec dovolili nakresliť vymysleného vodcu ich vymysleného náboženstva a dať mu do bublinky nejaký vtipný text.
Dovoľte blogerom a karikaturistom robiť si z vás srandu, oni si tú srandu robia podvedome aj sami zo seba. Toto je ich spôsob, ako urobiť život ľahší pre všetkých, ktorí sa na ich výtvoroch zasmejú. Som rád, že mi nadávate. Som rád, že nadávate Oblude, Shootymu, Nemešovi, Polnišovej, hocikomu. A som strašne rád, že to celé končí v kyberpriestore a neútočíte na nás s ozajstnými zbraňami.
Aby som nezabudol. Je suis Charlie. Pre dnešok som pre vás Karol.
