Tieto stolové hry si pamätá každý, kto vyrastal za socializmu

Nájdete ich na povalách, v horných nástavcoch skríň našich mám či zabudnuté na najvyšších policiach rodičovských knižníc. Predstavujú kus nášho detstva a my si teraz na ne s trochou sentimentu zaspomíname.

Aké stolové hry hrávali naši rodičia za socializmu a my sme ich po nich zdedili?

Tieto stolové hry si pamätá každý, kto vyrastal za socializmu (8 fotografií)

1. Klobúčik hop

Jednoduchá hra pre najmenších, v ktorej úlohou hráčov je trafiť klobúčik do otvoru s čo najvyšším bodovým hodnotením. O čo jednoduchšie znel princíp hry, o to zložitejšie sa dosahovalo požadovaného výsledku. Do lopatky v tvare dlane bolo treba ťuknúť správnou silou tak, aby klobúčik k mriežke s otvormi doletel, ale zároveň aby neletel príliš ďaleko a mriežku neminul.

(zdroj: Kristýna Melichaříková)

2. Pestrý šaško

Hra pre dvoch až štyroch hráčov, ktorá bola za socializmu povinným inventárom každej škôlky a školskej družiny. Herný princíp zvládli aj najmenšie deti. Hráči podľa farby, ktorá padla na kocke, buď dopĺňali alebo v inej variante odoberali z políčok na šaškovi farebné valčeky. Hráč, ktorému sa to ako prvému podarilo, sa stal víťazom.

(zdroj: Monika Hronková)

3. Smolíček pacholíček

Jedna z najkrajších hier, ktoré socializmus "vyprodukoval", ako po stránke dizajnovej, tak kvalitou prevedenia. To, že bola často nedostatkovým tovarom, ako mandarínky na Vianoce, už hádam ani nemusíme dodávať. Vydáva sa i v súčasnosti, no kvalita prevedenia je žiaľ neporovnateľná.

(zdroj: Lenka Machaňová)

4. Pochlub se

Detská varianta hádam najznámejšej stolovej hry na našom území, Človeče, nehnevaj sa, kde sa hráči pohybovali po políčkach podľa obrázku, ktorý hodili na kocke. Keďže nebolo potrebné počítanie, hru zvládli zahrať aj päťročné deti.

U nás doma sa hrala tak často, až sa úplne zošúpali obrázky na hracej kocke. Našťastie sme už boli vo veku, keď sme prešli na "dospelácke" Človeče, nehnevaj sa a Pochlub se sa odložilo na povalu, kde čaká, kým mu dorastie nová generácia hráčov.

(zdroj: Kristýna Melichaříková)

5. Ježko a zajac

Byť rýchlym sa oplatí, no ak chcete vyhrať v pretekoch ježka a zajaca, musíte byť nielen rýchli ako zajace, ale i rozvážni ako ježkovia. Aby súťažiaci zvládli dobehnúť až do cieľa, musia sa občerstvovať po ceste mrkvičkami, tie sa však rýchlo míňajú, a tak treba dobre dôsledne zvažovať každý ťah.

(zdroj: Petra Radová)

6. Z rozprávky do rozprávky

Bol raz jeden kráľ, ktorý mal krásnu dcéru a tá sa zapáčila drakovi. Keďže drak sa o princeznú nehodlal s nikým deliť, uniesol ju na svoj zámok. Kráľ mal z toho chvíľu hlavu v smútku, no napokon podujal sa situáciu vyriešiť v tej dobe zaužívaným i pohodlným spôsobom riešenia - vyhlásil, že kto princeznú oslobodí, dostane ju za ženu a k nej polovicu kráľovstva.

Múdry to ťah, kráľ si čakal v pohodlí paláca a odvážni šuhaji sa pretekali, kto sa ako prvý dostane k princeznej. A práve v tomto momente sa staviame na štartové pole hry a vydávame sa na cestu za záchranou princeznej. Žiaľ, sme v dobe, kde po GPS nie je ani chýru ani slychu a cestou riadne blúdime.

Tí šťastnejší si cestu "len predĺžili" bludnými chodníčkami, horšie to mali neboráci, ktorí skončili v pekle, čí iní, ktorí sa nechali nalákať zradnou zlatovláskou a skončili v tôni. Napokon sa však vždy našiel jeden šťastlivec, ktorý sa dostal až do hradnej veže, princeznú oslobodil a získal keď už nie polovicu kráľovstva, tak aspoň dobrý pocit z výhry.

(zdroj: Lenka Holinková)

7. Lúpežníci

Je noc, lúpežníci pomaly vyliezajú zo svojej skrýše a chystajú sa na lup. Netušia však, že už na nich striehnu obrancovia hradu, odhodlaní ich do jedného pochytať. Cestu lesom komplikuje lesná zver, ktorá často núti obrancov k ústupu, či tmavá noc, v ktorej sa dá ľahko zablúdiť. Strážcovia veľmi rýchlo zistia, že získať vyznamenanie za polapenie najväčšieho počtu lúpežníkov nebude vôbec jednoduché.

(zdroj: Lenka Holinková)

8. Dlhý, Široký a Bystrozraký

Ďalšia krásna hra s drevenými figúrkami, ktorú sme objavili založenú vzadu na polici skrine v školskej družine. Keďže bol začiatok deväťdesiatych rokov, o internete sme ani len nechyrovali, k hre sme si vytvorili vlastné pravidlá, chýbajúce figúrky sme si požičali zo šachu a hrali sme veselo po vyučovaní, pretekali sme sa v tom, komu sa ako prvému podarí dostať k princeznej. Čo na tom, že namiesto Bystrozrakého sa po hernom poli hnal kôň zo šachov a princeznou bola figúrka dámy. Na radosti z hry nám to neubralo.