Albánsky denník: Ako sa pokazilo všetko, čo sa mohlo

Cestovanie je občas výzva. S deťmi dvakrát taká veľká.

(Zdroj: Family Vano)

Tretia časť tohto denníka je...ako to najlepšie povedať. Surreálna.

Prečítajte si tiež: Albánsky denník: Ako sme sa z nádhernej pláže viezli so smeťami Čítajte 

Piaty deň dovolenky sme sa rozhodli ísť do Ksamilu skôr.

Aby sme si za vidna pozreli mesto, a hlavne, aby sme cez tie šialené cesty plné domácich zvierat nešli po tme.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Rozlúčime sa s Filipom, nasadneme do Multiply a s dobrým pocitom ideme preč. Ešte ani nevyjdeme z dediny, keď auto začne hlásiť chýbajúci olej. To už je štvrtá kontrolka, ktorá na displeji svieti (to je podľa Zeniho samozrejme "no problemo") takže ju pár sekúnd aj ignorujeme - keď tu zrazu zhasne motor. Dolu kopcom. V desaťpercentnom klesaní. To už nám všetko jedno nie je.

SkryťVypnúť reklamu

Peter to rýchlo odstaví na prvom odpočívadle a ja vyskočím z auta, ako keby som bola McGyver, čo z kameňa vykresá novú olejovú vaňu. Za nami sa totiž ťahá nepekná čiara. Tak aspoň nasrato zavolám Zenimu, že čo má toto akože znamenať. Ten je ale v Tirane, takže riešenie je, zdá sa, v nedohľadne.

Ostaneme visieť niekde v priesmyku s bábom, ktoré chcelo spať, a teraz sa varí vo vlastnom pote bez možnosti ísť do tieňa. Zavolám Filipovi, či po nás reku nedôjde. Veď nie sme ďaleko. "Five minutes," povie mi. A príde na motorke. Nech počítam, ako chcem, toto mi nejak nevychádza. Musí sa teda vrátiť domov po auto a my sa modlíme, aby malý za ten čas nechytal hysáky.

Tak sme zas vo Vune.

Zeni mi medzičasom oznámi, že vypravili nové auto a odťahovač, a že do šiestej večer sú u nás. Potešíme sa a čas si zatiaľ krátime vylihovaním.

SkryťVypnúť reklamu

Tu prichádza časť, o ktorej som dlho rozmýšľala, či o nej vôbec písať, pretože je veľmi nepríjemná a smiech tu ide bokom. No rozhodla som sa, že aj toto je súčasťou toho dňa. A píšem to aj preto, aby si aj iné baby do budúcna dali bacha. Lebo aj z toho najmilšieho človeka sa môže vykľuť úchyl.

V skratke, šla som za Filipom, či by nám vedel pripraviť niečo pod zub, a ten sa ma v rámci objatia z vďaky snažil pobozkať. Na ústa, a asi by aj jazyk použil, keby som mu to rázne nezatrhla. Ešte teraz mi je nevoľno. Každý človek má asi viac tvárí a túto jeho som veru vidieť nechcela. Prekliata Multipla.

Zvyšok dňa sa teda od neho držím stranou a upokujujem Petra, aby mu nerozbil hubu. Predsa len, sme v totálnej prdeli v horách, bez auta aj signálu. A okrem toho, večer sme preč a už nikdy sa nevrátime.

SkryťVypnúť reklamu

Ach, ako hlboko som sa mýlila!

Okolo siedmej príde odťahovač aj s brčkavým Lindim, ktorý dovezie Renault Scénic. Na pohľad vyzerá auto lepšie ako naša Multipla, ale popri tej by aj ryby z Mariánskej priekopy vyzerali ako delfíny. Kým vybavíme, čo treba, je deväť večer a tma.

Pri bližšom zoznámení so Scénicom zistíme, že mu chýba späťák, nefunguje ručná brdza ani pásy. Detskú sedačku teda asi ponesiem na rukách. Všetko jedno, len už poďme, dofrasa.

Lindi sľúbi, že na ďalší deň nám dovezie v poradí tretie auto do Ksamilu, lebo sám uzná, že toto nie je auto, ale čiastočne pojazdný vrak. Naložíme veci, zakývame úchylovi (svokrovcom sme nič nevraveli, aby sa necítili ešte horšie) a... a nič. Auto viac nenaštartuje. Začnem si pripadať ako v Hitchkokovom Psychu, lebo som 100 metrov od domu, ktorý v živote viac nechcem vidieť, a namiesto toho tam idem prosiť o nocľah.

SkryťVypnúť reklamu

Čo si budeme klamať. Aj som si poplakala, lebo čo je veľa, to je málo. Filipovi je asi tiež blbo, takže nás vezme nazad. Takýto deň by zložil aj tých oslov, čo tam každý deň híkali, takže sa až tak nečudujem, keď sa malému v noci vrátia teploty a kašeľ. Nevyzerá to dobre.

Na druhý deň ideme na pohotovosť.

Vezme nás taxikár, ktorý si o sebe asi myslí, že je Lewis Hamilton, ibaže jeho Mercedes zažil ešte Nikiho Laudu. Do zákrut trúbi, lebo však radšej jedenkrát počuť ako stokrát vidieť protiidúce auto.

Nemocnica. Na prvý pohľad celkom slušné. My, čo sme zvyknutí na brezniansku mäsiareň, však nemáme vysoké nároky. Doktor malého prezrie, predpíše lieky a pošle nás preč. To všetko zadarmo a bez akéhokoľvek čakania. Predpis síce vyzerá ako Petrove falšované ospravedlnenky do školy, ale v lekárni s tým nemá problém nik.

SkryťVypnúť reklamu

K večeru príde z Tirany auto č. 3, osobne aj so Zenim. A viete, čo ten blb doviezol? No viete? Seat Ibiza! Pre štyroch dospelých, dieťa, štyri kufre a kočiar. Toto už je na facku. Pohádame sa ako psy, slová lietajú vzduchom, čia je toto všetko vina.

Petrovia zatiaľ nakladajú veci do kufra. Veľmi im to nejde. Zeni sa teda toho chytí a musím povedať, že chalan je asi majster Albánska v Tetrise. Neviem, ako to tam všetko dostal, ani či to my budeme schopní naložiť naspäť, ale je to tam.

Nakoniec sme v Ksamile. Uvidíme, či odtiaľto aj odídeme, lebo aj tomuto autu už haproval štartér. Fakt, nerobím si srandu. Takže ostaňte na linke, možno sa odtiaľto tak skoro nedostaneme.

Viac zážitkov a cestovateľských nájdete aj na blogu Family Vano, z ktorého pochádza tento text.

Prečítajte si tiež: Albánsky denník: O začiatku našej nevšednej cesty po Albánsku s bábätkom Čítajte 

SkryťVypnúť reklamu

Autor: Family Vano

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu