Prvýkrát, keď pred desiatimi rokmi opustili Slovensko, lebo chceli okúsiť svet. Zavialo ich do Austrálie, do ktorej sa zamilovali, a tak sa na osem rokov stala ich novým domovom.
Druhá zmena prišla, keď sa rozhodli opustiť pohodlie na austrálskom svetadieli, dali výpovede v práci a predali všetky svoje hmotné veci. Rozhodli sa naplno cestovať. Niekto by možno povedal, že sa zbláznili, asi aj preto nazvali svoj blog "Maťo a Veve have gone mad".
Dnes sú obaja tridsiatnici a už piaty mesiac cestujú po Južnej Amerike. Zo svojich ciest píšu blogy a nakrúcajú videá, vďaka ktorým sa môžete pomyselne pridať k ich dobrodružstvám.
Momentka na púšti v Bolívii s plameniakmi v pozadí. (zdroj: Maťo a Veve)Slovensko ste opustili už pred rokmi. Prečo ste sa rozhodli odísť?
Už počas vysokej školy sme začali cestovať. Prestopovali sme celú západnú a strednú Európu i Pobaltie. Po skončení univerzít sme sa obaja zamestnali na plný úväzok na Slovensku, Veronika v Bratislave v personálnej agentúre a Maťo v Nitre v Starom divadle.
Túžba cestovať bola veľká a peňazí málo. Preto keď prišla pre Veroniku možnosť v rámci Európskej únie vycestovať do zahraničia a zúčastniť sa programu Leonardo Da Vinci, neváhali sme a vybrali sa do Írska. Tam sme žili skoro dva roky, šetrili a plánovali veľkú cestu okolo sveta. Ako prvú zastávku sme kvôli slnku a peknému počasiu, ktoré sme po Írsku naozaj potrebovali, vybrali Austráliu.
Čím si vás Austrália získala?
Do Austrálie sme prišli na študentské víza. V pláne bolo zostať rok, poštudovať, popritom robiť, veľa cestovať, a potom pokračovať v ceste okolo sveta. Ale nakoniec sme sa do krajiny a životného štýlu tak zamilovali, že sme zostali osem rokov. Na Austrálii nás pozitívne prekvapilo niekoľko vecí. Nezáleží na tom, odkiaľ ste prišli a kým ste boli, dôležité je to, čo dokážete. Diskrimináciu sme nikdy nepocítili a napriek tomu, že sme prišli ako študenti, sme sa dokázali uplatniť v našich profesiách. Prekvapilo nás tiež, akí sú tam ľudia dobroprajní voči ostatným.
Austrálske deti sú od malička vedené k dobrovoľníctvu a ochrane životného prostredia. Pokiaľ sa hlásite na vysokú školu alebo do zamestnania a nemáte v životopise uvedené dobrovoľnícke aktivity, ktorým sa venujete, vaše šance na úspech sa automaticky znižujú.
Byrokracia je minimálna. Štát aktívne pracuje na tom, aby život jeho obyvateľov bol čo najjednoduchší. Napríklad 80 % všetkej komunikácie so štátnou správou sa dá vybaviť online.
Sú však aj veci, ktoré nám zo Slovenska naozaj chýbali. Koliby, kofola, kamaráti, ale hlavne väčšia sloboda. Štát New South Wales volajú aj Nanny State (opatrovateľský štát), kvôli tomu, ako sa snažia kontrolovať akúkoľvek zábavu a predaj alkoholu. Ľudia nemajú šancu niesť žiadnu zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Ak sa niekto opije v bare, je to vina barmana, ktorý mu nalieval. Ak by ho zrazilo auto pred podnikom, odkiaľ vychádzal, je to ich chyba, lebo mu nezabezpečili odvoz. Preto sa štát snaží predchádzať týmto situáciám príkazmi a zákazmi (napríklad zákaz vstupu do baru po 1.30 v noci a podobne).
(zdroj: Maťo a Veve)Prečo prišlo radikálne rozhodnutie všetko predať a vybrať sa na cesty?
Mali sme naozaj skvelý zabehnutý život. Veľa sme cestovali, užívali si, nič nám nechýbalo. Na Slovensku už všetci naši rovesníci majú dávno založené rodiny. Nám sa darilo dospeláckym povinnostiam vyhýbať aj vďaka tomu, že sme tak daľeko od všetkých a necítime tlaky spoločnosti. A stále tu bol ten nesplnený sen o veľkej ceste, ktorú sme začali príchodom do Austrálie.
Minulý rok sme boli na svadbe kamarátom v Chile a potom sme zostali tri týždne, aby sme trošku cestovali. Po dovolenke sme vedeli, že inej cesty niet, prišiel čas pokračovať, v čom sme začali pred ôsmimi rokmi. V priebehu troch mesiacov sme sa zmobilizovali, predali a rozdali všetok majetok, oblečenie, knihy, poriešili zamestnanie a naplánovali cestu. Bolo to riadne stresujúce. Ale stálo to za to.
Ktoré kúty sveta ste už navštívili?
Prebrázdili sme celú Austráliu, Nový Zéland, veľkú časť Ázie, Európu, a teraz máme v pláne celý americký kontinent. Sedem mesiacov po Južnej Amerike, v novembri sa vraciame na šesť mesiacov do Centrálnej a neskôr bude aj Severná Amerika a Kanada.
Čo vo vás zanechalo najsilnejšie dojmy?
Jednoznačne Galapágy. V živote sme nezažili nič podobné. Miesto, kde sa vás zvieratá neboja, lebo sa vyvinuli bez ľudí, je to, ako si predstavujeme raj na Zemi. Musíte si dávať pozor, aby ste nestúpili na iguanu, lebo ona neuhne.
Ďalej to bola lyžovačka na Zélande, kde je celý kopec iba pre vás. Doobeda na svahu a poobede na ochutnávke vín v miestnych viniciach, to sa nám páči.
Na Filipínach sme v oblasti zničenej tajfúnom pomáhali stavať školu. Žiadne hotely, bary ani reštaurácie, a napriek tomu nám bolo najlepšie na svete.
Najnovšie sme boli riadne prekvapení Bolíviou. Krajina s úžasnými ľuďmi, obrovským potenciálom a ešte väčšími problémami. Trochu ako Slovensko, akurát, že my sme na tom omnoho lepšie. V Bolívii takmer nemajú cesty a prezident je diktátor.
Musíme ešte dodať, že Maťove najobľúbenejšie miesto na svete je jeho rodný dom v Lehote a stále sníva o tom, ako tam strávi aspoň dvojročné prázdniny zveľaďovaním, opravovaním, vylepšovaním. Preňho je to vysnívaná svetová destinácia.
Nechýba vám domov?
Na začiatku veľmi. Teraz už pomenej. Už sme si zvykli. Po prvom roku v Austrálii nám bolo smutno, ale potom sme si našli super kamarátov a vytvorili zázemie.
Teraz na cestách je nám občas ľúto, že nie sme na lyžovačke s kamarátmi, alebo že nie sme v Bratislave, keď sa píšu dejiny. Riadne by sme si zaprotestovali.
Navštevujete ešte Slovensko? Plánujete sa sem niekedy vrátiť na dlhší čas?
Jasné, že navštevujeme. Je to naša vlasť, náš domov. Máme tam rodinu, kamarátov, spomienky, ale teraz to, žiaľ, nevyzerá, že aj budúcnosť. Často sa zmietame medzi túžbou splatiť dlh za to, že nás krajina vychovala a dala nám vzdelanie, no na druhej strane sme si na skvelý život v zahraničí zvykli.
Na Slovensku nám chýba občianska vyspelosť, súcit s ľuďmi, ktorí sú na tom horšie ako ja, dobroprajnosť. Pokiaľ bude panovať strach z neznámeho a nenávisť voči tým, ktorí sú iní ako my, tak pre nás nemá zmysel sa vracať. Hlavne, keď si spomenieme na naše začiatky v Austrálii, kde sa k nám každý správal maximálne korektne a nikdy sme sa necítili menejcenní, aj keď sme kultúrne, jazykovo a zmýšľaním rozdielni od domáceho obyvateľstva.
Ako dlho sa venujete nakrúcaniu videí z vašich ciest?
Točiť cestovné videá sme začali až teraz, na našej ceste okolo sveta. Teda pred šiestimi mesiacmi v Južnej Amerike. Aj blogy nás napadlo začať písať až teraz, hoci sme cestovali veľa už aj predtým.
Maťo točí už omnoho dlhšie. V Austrálii sa venoval hlavne korporátnym videám, videoklipom a umeleckým snímkam. Aj teraz vychádza online apokalyptický seriál Abandoned, na ktorom sa podieľal.
Aké vlastnosti by podľa vás mal mať ideálny cestovateľ?
Fíha, kto je to ideálny cestovateľ? Napadá nás záujem o spoznávanie a učenie sa. Mal by to byť niekto, koho zaujímajú iné národy a kultúry, ktoré bude rešpektovať a prejavovať úctu, aj keď sú úplne iné ako to, čo pozná z domu.
Niekto, kto neodmietne miestny nápoj Chicha len kvôli tomu, že ju peruánske ženy vyrábajú požutím kukurice a vypľúvaním späť do pohára na fermentovanie. Je to miestny nápoj a patrí ku kultúre, jasné, že ho treba ochutnať.
Treba byť otvorený tomu, že veci nepôjdu podľa plánov, hlavne, ak si všetko organizujete sami. Cesta autobusom sa predĺži o šesť hodín, lebo cesty neexistujú. Prípadne sa nedostanete z mesta, lebo sa štrajkuje, a zároveň sú všetky múzeá a atrakcie zavreté. Také veci nás už vôbec nerozhádžu.
A čo sa týka cestovania vo dvojici, treba si nájsť rytmus. Veronika potrebuje neustále niečo robiť a Maťo potrebuje viac času pre seba. Všetko je to o rešpekte.
Dvojicu môžete sledovať na ich blogu, instagramovom profile, facebookovej stránke či youtubovom kanáli.
undefined Čítajte
