Po týždni plánovania, balenia, vybaľovania zabaleného a balenia nanovo, konečne vyrážame.
Piatok
18:00
Cesta bola nafigu. Chalani celý čas pišťali. Som ohučaná a znechutená.
Zastavujeme pri krásnom hotelíku. Len pár metrov od neho je vysvietená zjazdovka, na ktorej sa preháňajú lyžiari, užívajúci si nočné lyžovanie. Nálada sa hneď lepší. Neviem sa dočkať rána, keď sa po troch rokoch opäť postavím na lyže.
(zdroj: steamboat.com)18:10
Poplietli nám rezerváciu, nemáme rodinný apartmán, ale rodinnú izbu. Manželská posteľ a rozkladací gauč, po ktorého rozložení ostáva len úzka ulička na prechod k dverám. Nevadí, nenechám sa znechutiť hneď na začiatku. Veď sme prišli lyžovať, nie sa váľať na izbe.
19:00
Vchádzame do jedálne. Decká sa v momente rozbehnú a začnú sa naháňať medzi stolmi. Pridáva sa k nim i dvojica približne rovnako starých dievčat a o chvíľu je jedáleň „hore nohami“. Zúfalo sa snažíme polapiť nezbedníkov a dostať ich k stolu.
19:30
Večera vyzerala skvele, škoda, že mi ju zjedol môj prvorodený a ja som musela dojedať jeho palacinky. Odchádzame na izbu.
(zdroj: thinkpancake.wordpress.com)20:00
Deti nechcú zaspať. Cestou v aute zjavne načerpali sily.
22:00
Tato zaspal. Starší synátor ho opatrne zakrýva perinou a karhá mladšieho: „Pssst, tato spí.“ Ľahne si na rozložený gauč a mladší ako na povel k nemu. Hmm, no dobre. Hlavne, že je konečne pokoj.
Sobota
4:00
Buchot. Čo sa to deje? Plač. Mladší, zvyknutý spať v postieľke, spadol z gauča a leží zacvaknutý v tej mini uličke. Vyberám ho a ukladám späť. „Pappa pi“, šepká názov obľúbenej rozprávky Peppa Pig. No zabudni, drahý. Pomyslím si a mierim do postele.
„PAPPPAAA PIIIII,“ zakričí, aby som jasne počula, čo chce. „Tak mu to pusti“, zahundre manžel a otočí sa na druhý bok.
5:00
„Hi, I´m Peppa Pig and this is my little brother George.“ Zobudím sa na známu znelku. Deti spia, mobil pustený. V momente, ako ho vypnem, sa obaja zobudia a svorne skríknu: „Pepaaaa!“ A je dospané.
8:00
Prečo podávajú raňajky tak neskoro? Udržať hladošov v tej mini izbe, kým budú raňajky, ma stálo posledné zvyšky síl a balenie keksíkov, nachystaných na zjazdovku.
Raňajky prebehli pokojne, asi preto, že boli takí vyhladovaní.
9:00
Ide sa lyžovať!!! Starší, ktorý má tri a pol roka, ide so mnou na zjazdovku. Mladší, jeden a pol ročný, s tatom nelyžiarom vyrážajú sánkovať.
9:20
Junior je nadšený z novej výstroje. Helma je najsuprovejšia, lebo v nej vyzerá ako motorkár. Spúšťam ho z mierneho briežka. Prvý pád. Nadšenie je v keli. Zúri, lebo padol. Utešujem ho, že to je normálne, aj ja som padala, keď som sa učila.
(zdroj: reprofoto Youtube/thompsonscottslc)9:30
Druhý pokus. Super, nohy krásne od seba, rovné tri metre skoro roviny zvládol bez pádu. Jasám, no áno, je to talent po maminke.
A potom....rev. Vreskot! Ľudia sa obzerajú, čo sa stalo. To juniorovi prekáža, že sa všetci na neho pozerajú. Aaaach!
9:40
Vyťahujem keksík, malý úplatok. Za každú jazdu sľubujem jeden.
10:00
Končíme, minuli sa keksíky a mne došla trpezlivosť. Premýšľam, načo som si dala lyžiarky, keď som si nestihla ani obuť lyže.
12:00
Rýchly obed, sneh deti unavil, nevládzu protestovať, odpadávajú na izbe. A ja sa chystám pridať k nim.
„Ak chceš lyžovať, choď teraz, lebo poobede máš s malým službu ty. Ja som z neho hotový,“ oznamuje drahý. No, lebo ja nie som! Pomyslím si. Nechcem však vyvolávať konflikt, a tak beriem výstroj a mierim na svah.
(zdroj: pexels.com)14:00
Zvoní mobil. „Kde si toľko?“ pýta sa manžel mierne podráždeným tónom. V pozadí počuť rev niektorého či oboch detí, neviem. Zábava končí, nabitá endorfínmi sa vraciam do hotela.
14:30
Lákam staršieho na lyže. Som síce K.O., ale veď, keď už sme tu... Vybavila som mu super inštruktora, ktorý ma stál majland.
Synátor sa zaťal. Odmieta ísť na lyže. Chce sa sánkovať. „Iže, mama iže!“ mladší sa pokúša obuť si obrovskú bratovu lyžiarku. Bože! Prehodím lekciu s inštruktorom na nedeľu a berieme deti sánkovať sa.
16:00
Sme hotoví! Ja a tato. Deti, tie majú energie na rozdávanie. Čo s nimi? Napadá mi spásonosná myšlienka: Detský kútik.
16:10
Deti šantia spolu s inými vo veľkej miestnosti plnej hračiek, my s tatom sa chúlime na žinenke v rohu miestnosti, oči nám klipkajú. Zo dva metre od nás na tuli vaku sa k sebe túli pár rovnako zničených rodičov. Muž pochrapkáva, žena na mňa sprisahanecky žmurkne.
18:00
Večera. Opäť som sa nechala nachytať. Drobec si pochutnáva na mojej sviečkovej a ja krútim nos nad žemľovkou.
19:00
Všetci spíme, zničení ako snáď nikdy.
(zdroj: naturalparentsnetwork.com)22:00
Zobudí ma neznesiteľná bolesť. Moje nohy! Tie roky na materskej ma úplne pripravili o kondíciu. Mám neskutočnú svalovicu.
Nedeľa
6:00
Deti sa budia, spokojné, vyspinkané doružova. Mňa bolí každý sval na tele. Celú noc som sa prehadzovala a stonala od bolesti.
9:00
Klin sa klinom vyráža a preto mierim spolu so synátorom a balením lentiliek na svah. Juniora preberá zlatý mladík so „spidermanovskou“ helmou, čím si okamžite môjho nezbedníka získa. Nenápadne mu podstrčím do vrecka balenie lentiliek a idem si vychutnať zopár jázd v pokoji, bez detí.
11:00
Príjemne unavená mierim do lyžiarskej školy. Už z diaľky vidím malého lyžiara v zeleno-modrej bunde a červenej „spidermanovskej“ helme, ako krásne pluhuje. Keď sa stretneme pod svahom, s nadšením sa ku mne rúti a kričí: „Ahááá, mami, Mišo mi požičal rovnakú helmu, ako má on. Lyžovali sme ako Spidermani.“ Neviem, či vie Spiderman lyžovať, ale to si nechávam pre seba. Beriem dieťa, ďakujem inštruktorovi Mišovi. Ten sa na mňa usmeje a dodáva: „Dík za tie lentilky, tie som nemal sto rokov.“
(zdroj: bigwhite.com)12:00
Obed, balenie a cesta späť.
15:30
Prichádzame domov. Šuhaji hodinu cesty prespali, zvyšok prekričali. Som totálne zničená. Fyzicky i psychicky.
Vynosíme všetku batožinu, vybaľujem kufre, čudujem sa, ako sme mohli za tri dni zašpiniť toľko oblečenia. Keď sa napokon dostanem do kresla, s úľavou vzdychnem: KONEČNE DOMA!
Zmätky matky: 10 tipov, ako prežiť nekonečnú cestu autom s ukričanými deťmi Čítajte
