Keď je babka tvojou spolubývajúcou alebo 7 dní života v jej dome

Rady sa vidíme, ale ešte radšej sa vidíme na odchode.

(Zdroj: youtube.com)

Babka je po operácii, a tak mňa čaká samostatná týždenná operácia s názvom „Skús sa postarať o svoju babku a nezabiť ju.“ Som optimista. Určite to dáme. Určite. Či?

Pondelok

Ráno. 6:30 a ja som hore! Lebo však: „Ranné vtáča ďalej doskáče,“ recituje babka porekadlo, ktoré sa vôbec nerýmuje. Oponujem babke, že ja som skôr nočná sova ako ranné vtáča, že vtákov sa tak celkovo bojím, najmä bratislavských holubov a vôbec – kedy ma videla naposledy vykonávať aktivitu s názvom „skákanie“?

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Babka na to odpovedá, že skákanie by mi nezaškodilo, že teraz som síce chudá vďaka jej génom, ale po tridsiatke sa to začne všetko meniť a veru, potom mi už ani jej gény nepomôžu. Následne mi názorne demonštruje, v ktorých partiách majú ženy z nášho rodu tendenciu priberať a ako mám tomu predísť... a... a razom je 9:00 a ja sa pýtam, ako je možné, že pri každom rozhovore s babkou sa celý časopriestor zmení na jednu veľkú čiernu dieru?

SkryťVypnúť reklamu

Utorok

Babka vkuse telefonuje. Celý deň je ako nadržaný teenager, ktorý dostal nový iPhone. Nepovieme si ani jednu súvislú vetu bez toho, aby jej nezazvonil mobil. Strašne pri tom telefonovaní gestikuluje, akoby tomu na druhom konci predhrávala to, čo hovorí. Neviem, či sa mám na tom smiať alebo sa začať obávať.

„Nestíham. Nič nestíham, Lela,“ sťažuje si zaslúžilá dôchodkyňa, čarbe si čosi do svojho diára a napriek pohybovému obmedzeniu sa priam raketovou rýchlosťou presúva po dome.

„Strašne si pomalá, počúvaj,“ zakaždým skonštatuje, keď okolo mňa prejde a šťuchne ma barlou do zadku.

Streda

Idem babke vybrať žlté lístky na poštu. Tetuška za priehradkou sa od prvej sekundy tvári, akoby som patrila k zločineckému gangu vyberačov žltých lístkov. Snažím sa jej objasniť situáciu – babka je po operácii, nemôže prísť, blablabla. Tetuška na mňa pozerá, nesúhlasne krúti hlavou, ale napokon privolí. Po piatich minútach sa dovalí s hromadou balíčkov a listov.

SkryťVypnúť reklamu

„To toto všetko?“ vydesene zo seba dostanem pri pohľade na babkin korešpondenčný apetít. Tak buď je zapojená do celosvetového reťazového listu, alebo... hm, myslím si, že je načase babke zablokovať kanály s teleshoppingom.

Štvrtok

Na večeru som sa rozhodla upiecť kura. Po polhodine otváram rúru a miesto kuraťa sú tam nejaké cestoviny. Nechápem. Prehľadám celú kuchyňu aj špajzu, ale po mojom kurati ani stopy. Prichádza babka.

JA: Kde je moje kura?

BABKA: Asi odletelo.

Toľko k viere v moje kulinárske schopnosti.

Piatok

Máme krízku. Babkina schopnosť permanentného monologizovania ma privádza do šialenstva. Tá žena má názor na všetko!

Komunikácia s ňou je ako nikdy nekončiaca prednáška z estetiky, keď sa strácaš už po prvej vete a na konci hodiny stále nevieš, čo sa vlastne za celý ten čas dialo a kto bol ten Schopenhauer.

SkryťVypnúť reklamu

V jednom súvetí si dokáže trikrát protirečiť a štyrikrát sa postaviť na inú názorovú stranu, ale aj tak to prezentuje tak, že si je stopercentne istá tým, čo hovorí.

SOBOTA

Prchám z domu každé dve hodiny. V garáži som našla starý bicykel po ujovi, ktorý sa stáva mojim záchrancom. Nenávidím bicyklovanie, a predsa mi to aktuálne pripadá ako ten najlepší vynález v histórií ľudstva.

Máme totálnu ponorku. Kedykoľvek sa v dome stretneme, vo vzduchu cítiť pach súboja, vojny, revolty. Už som aj o nás vymyslela vojnový film. Volal by sa „Dve ženy“ a synopsu by dokonalo vystihovala jediná otázka: „Ktorá z nich prežije?“

Nedeľa

Týždeň ubehol. Balím si caky-paky.

Keď stojím s kufrom pri dverách, obe sme už spokojné. Táto konkrétna poloha „na odchode“ sa nám obom páči. Usmievame sa, dobre nám je. Máme sa opäť bezhranične rady, od radosti sa nevieme (do)vystískať.

SkryťVypnúť reklamu

BABKA: Budeš mi chýbať, Lela.

JA: Aj ty mne.

BABKA: Nezabudni jesť a cvičiť!

JA: Nezabudnem.

Povieme si, ale obom nám je jasné, že poriadne jesť a cvičiť nikdy nebudem a že v duchu kolektívne tancujeme radostný kankán pri pomyslení na naše nadchádzajúce odlúčenie: „Hurááá, sloboda!“

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu