Cesta k svadbe vedie cez svokrin prah. Na svoju prvú návštevu u nej len tak nezabudnem

Skôr ako povieš svoje 'áno', musí ho povedať tvoja svokra.

(Zdroj: relatably.com)
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

18:45

S frajerom sedíme v aute pred domom mojich budúcich svokrovcov. Prvá návšteva po roku chodenia. Ktovie, prečo mu to trvalo až rok? A prečo som si ja uvedomila, že mu to trvalo až rok AŽ po roku?

Začína ma chytať panika a v hlave sa rodí tisíc katastrofických scenárov. Čo ak sú jeho rodičia monštrá a skôr ako vojdem dnu, odtrhnú mi hlavu a zožerú ma ako hlavný chod večera?

18:46

Stále sedíme v aute. Fabulujem. Motor ide. Nariadila som mu, aby ho ešte nevypínal. Ešte nie. Ešte nie.

Aj po ďalších dvadsiatich minútach mu hovorím: „Ešte nie, Braňo! Nie som pripravená, ok? Možno tak o ďalšie dva roky... alebo dvadsať rokov... alebo dve storočia, ale rozhodne nie teraz.“ On na to odpovedá klasicky pragmaticky, že dva roky ani dvadsať rokov nám nafta nevydrží.

SkryťVypnúť reklamu

Niekedy mi fakt lezie na nervy s tou svojou racionálnosťou.

19:05

Frajer ma vypáčil zo sedačky a proti mojej vôli dotiahol k dverám. Dokelu, mala by som viac posilňovať! Vďaka môjmu panickému záchvatu meškáme päť minút.

Frajerova mama to poznamená hneď, ako nám otvorí dvere. Je riaditeľka. Riaditeľka riaditeľa riaditeľov, ktorá riadi všetkých, ktorí kedy riadili. Je presná. A neznáša ma. Jasné ako facka.

Bum, moje ego utrelo ťažkú ranu. Naozaj existuje osoba, ktorá ma nemá rada? AKO JE TOTO MOŽNÉ? Ach.

19:07

Dávam jej kvety, ktoré sme priniesli. Krásne kvety. Vezme si ich a skonštatuje, že je alergická na peľ. Pozriem naštvane na frajera.

Bodujem na plnej čiare. Tak plnej, že už sa nikto iný na tú čiaru nezmestí. Je mi ľúto, priatelia, v neuspokojovaní svokier som na prvej priečke ja, zaraďte sa AŽ za mňa.

SkryťVypnúť reklamu

19:11

Sedíme v obývačke. Scéna ako z filmu, až čakám, kedy sa objaví klapka, aby nás odštartovala. Uprene hľadím na sekundovú ručičku na obrovských hodinách. Tik-tak-tik-tak. Bože, ešte 79 minút a 23 sekúnd.

Mačkám frajerovu ruku a nasilu sa usmievam. Snažím sa hrať postavu dokonalej budúcej nevesty. Naštudovala som si ju, dokonca som ako pravá dramatička pred zrkadlom poctivo nacvičovala predpokladané situácie, dialógy a reakcie na ne, ale aj tak zlyhávam vo všetkých smeroch autorského budovania konceptu nášho stretnutia. „Vy teda robíte... píšete... akože... ste... umelkyňa... nerozumiem... a... to čo z toho budete mať, milá moja?“

No veľké... Chce sa mi povedať, ale zdržím sa. Usmievam sa. Bolí ma sánka. Ako to tie herečky robia, aby ich sánka nebolela?

SkryťVypnúť reklamu

19:30

Prichádza svokor. Mešká, pripomenie mu riaditeľka. „A možno len tebe idú dopredu hodinky,“ odvetí jej a vybozkáva ma.

"Vysoká a pekná, páči sa mi," poznamená. Svokor je sympaťák, čo si budeme hovoriť.

19:45

Počas večere, niekde medzi šalátom a kuraťom, s riaditeľkou nachádzame spoločnú reč. Veľmi expresívne nadávame na daňový úrad a neuveriteľne nás to zbližuje. A keď sa k tomu pridá zdravotka so sociálkou, sme už skoro na úrovni: „Keby na svete vymreli všetci ľudia a ty by si bola jediná živá osoba, s ktorou by som mohla prísť do kontaktu, tak možno-azda-zrejme by som ťa nezabila.“

Wow, som geniálna v lámaní ľadov v medziľudských vzťahoch. Teraz už zvládnem čokoľvek – aj varenie!

20:15

Otvorilo sa nejaké veľmi drahé a veľmi nechutné víno. Chlapi rozoberajú pílenie stromčekov v záhrade, keď si ma riaditeľka - už značne dotyková a uvoľnená - odtiahne bokom. „Ja to vidím na kombináciu zlatej s béžovou. Čo povieš, zlatíčko?“

SkryťVypnúť reklamu

Zabehne mi to veľmi drahé a veľmi nechutné víno. „Prosím?“

20:45

Frajer poslednú pol hodinu svojej matke vysvetľuje, že sa s tým zlatíčkom ešte nejde brať, že toto je len prvá návšteva a... a ona ho vôbec nepočúva, hovorí niečo o kapele s flitrovými klobúkmi, pozvánkach s citátom Shakespeara a živým Karlem Gottom.

No super. „C´est la vie, tímto končí bál a to mě nebaví... nebaví...“

21:00

Svokor nalieva. A znova. A znova. Som z kopaníc, teda mám celkom vysoký štandard výdrže pri konzumácií alkoholu, ale tu už sa aj moje kopaničiarske ja dostáva do úzkych.

Začínam chápať pointu ceny toho vína. Je mi teplo. Príšerne teplo. A veselo. To tiež. Smejem sa, netuším na čom.

21:15

Stratila sa riaditeľka. V jednom momente bola na gauči a v druhom jej už nebolo. Hľadáme ju po celom dome. Bože, oni majú strašne veľký dom. Načo im je taký dom? Aha, pes... a rybičky... jeeej, aké veľké zrkadlo... to mám naozaj také dlhé nohy? A keby som...

SkryťVypnúť reklamu

Vediem si monológ sama so sebou v tom veľkom dome so stratenou riaditeľkou a je mi dobre.

22:15

Po hodine nachádzame riaditeľku v kôlni za domom. Išla na toaletu. Hm...

23:00

Kolektívne nacenganí ako Rintintin nasadáme do taxíka. Svokor sa s nami ťarbavo lúči, frajera pyšne búcha do chrbta a opakuje v zaseknutej slučke: „Vysoká, pekná a ešte aj tvoja matka ju má rada. Tej sa drž, kamoško.“

Usmievam sa. Už ma nebolí sánka. Je mi príjemne. Život je krásny.

...najmä ak vás má rada vaša svokra! Ozaj... kde zas je?

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu